Ocitol sa pod krídlami jazzových majstrov ako Dave Holland a George Russell a začal aktívne vystupovať v Novom Anglicku. Tam získal niekoľko ocenení, medzi nimi "Abe Laboriel Jazz Master Award" a "Medzinárodný Music Award". Jeho jedinečný štýl 6 strunovej basovej gitary umocňuje nekonečné možnosti hrania. Dostal sa až do New Yorku, kde sa stal jedným z najlepších hráčov ale aj producentov.
Od roku 1994 pôsobil v medzinárodnom meradle s Gary Chaffee, Laco Deczi, Kenny Drew, Jr, Walter Fischbacher, George Garzon, Mick Goodrick, Hiro Honshuku, Cheikh Mbaye, Wolfgang Muthspiel, Dave Weckl, Jasmin Williams, David Wright a ďalšími.
Je hudobný riaditeľ pre "JFK94". Zorganizoval aj prvý oficiálny jazzový festival v meste Kjóto v roku 1994, kam sa mu podarilo zavolať viac ako 40 amerických hudobníkov.
Nob Kinukawa sa okrem hudby venuje tenisu, miluje české a slovenské pivo, páčia sa mu vysoké slovenky a je vegetarián.
Pri príležitosti koncertu v Bratislave si našiel chvíľu času na rozhovor, z ktorého vzišla veľmi príjemná debata pri pive. Vždy usmiaty a priateľský Nob Kinukawa.
Ako si sa stal hudobníkom a kedy sa sa dostal k basgitare?
Učil som sa na klavíri od 3 rokov a hral som naň asi 10 rokov klasiku. Neznášal som to, ani klasiku ani učiteľa. Bol som lenivý tak som s tým skončil. Na strednej škole prišli časy rock´n rollu a začal som hrať na gitare. Bolo to vtedy cool hrať na gitare pre dievčatá a všetko okolo toho. Nebolo ale nič vážne, všetci tak hrali. Jeden čas som hral aj na bicích. V jednej kapele som hral gitaru v ďalšej klavír alebo bicie, hral som skoro na všetkom. Vtedy to bolo pre zábavu. Raz ma oslovil kamarát oslovil či by som na jeden koncert nezaskočil hrať basgitaru. Ja som ani žiadnu basu nemal, tak ju pre mňa požičali.Dal mi vynilovú nahrávku Oskar Peterson trio. Bol to klasický jazz, ktorý som nikdy predtým nehral. Zapísal som si akordy a naučil sa to hrať podľa ucha.
V jazze ide najmä o iprovizáciu, nikdy to nie je stále to isté. Ako si to zvládol?
Bola to náročná práca a mal som na to len 2 dni. Každú notu som si presne zapísal, prepisoval som všetko dokonca aj sólo. Ja som hral vždy to isté.Úplne som pohorel. Vôbec som nevedel čo mám hrať, žiadna improvizácia, mal som len svoje naučené linky. Dlho som rozmýšlaľ nad tým, ako to ten jazzový basgitarista hrá. Vždy to hral inak. Musí za tým byť nejaká zrada. Vlastne som vtedy objavil jazz cez jeden koncert, ktorý som hral ako basgitarista. Odvtedy som sa začal hudbe viac venovať a hrať na basgitaru.
Bola to vlastne náhoda, že si sa stal jazzovým basgitaristom.
Keby som v ten večer hral piáno alebo gitaru tak by som bol zrejme išiel týmto smerom ako jazzový gitarista alebo klavirista ale hral som basgitaru tak som pri nej aj zostal.Opustil som rock´n roll a sústredil sa na jazz. Stretával som sa s jazzovými hudobníkmi a hrával s nimi na ich skúškach.
Nahrali sme raz jedno demo s jedným gitaristom. Chcel sa dostať na Berklee Collage of Music a poslal tam demo nahrávku. Jeden z profesorov menom Jim Kelly, ktorý stále učí na Berklee počul túto nahrávku a vôbec ho nezaujal gitarista, ktorých sa uchádzal o štúdium na Berklee ale zaujímal sa o mňa. Zistil si na mňa kontakt na napísal mi list či by som nemal záujem ísť študovať na Berklee. Bola to príležitosť aká sa neodmieta a ja som išiel za svojím americkým snom.
Berklee a život v Amerike bola radikálna zmena. Ako si sa prispôsobil?
Bol som nikto. Chlapec z Japonska ide do Ameriky študovať basgitaru. Veď ja som bol stále iba začiatočník. Mal som najlepšie odporúčania od profesora Jima Kellyho, ktorý mi pomohol aj so štipendiom a komunikáciou. Bol to ťažké, musel som byť sa rýchlo zdokonaľovať. Napriek tomu, že som dostal plné štipendium tak sa to nedalo zvládnuť. Nemal som dosť peňazí, tak som musel 4-ročné štúdium zvládnuť za 2 a pol roka. Asi vtedy sa stal zo mňa naozajstný muzikant.
Na škole si spoznal mnoho skvelých hráčov. Aké si mal prvé idoly ty ako basgitarista?
Môj prvý basgitarový vzor bol Luis Johnson. Videl som ho v TV hrať takým zvláštnym spôsobom. S otvorenou rukou udieral do strún, vôbec som nevedel ako to robí, myslel som, že používa brnkátko. Vtedy som ešte ja hral brnkátkom. Bol som z neho nadšený a chcel som sa tak naučiť hrať aj ja. Začal som teda hrať slap, inšpiroval ma tiež Marcus Miller a orientoval som sa na jazz aký hral Jaco Pastorius. Okrem toho, že Jaco bol výborný basgitarista bol skvelý hudobník. Chcel som vnímať hudbu prostredníctvom basgitary, nebyť iba basgitarista ale najmä hudobník. Inšpirovali ma ďalej Dave Holland, ktorý ma učil na New England Conservatory, Anthony Jackson, John Patitucci, ktorý ma tiež učil.
Medzitým si vyštudoval slávnu Berklee ale tiež rešpektovanú New England Conservatory of Music a stal si sa tiež učiteľom.
Áno, neučím ale v žiadnej škole ani organizácii len súkromne. Robil som asistenta profesorom na Berklee po tom, čo som vyštudoval. Učím pár študentov z USA, Japonska, Austrálie. Zaujímavé na tom je, že vôbec neučím hru na basgitare. Práve teraz učím 2 gitaristov, 2 saxofonistov, 1 klavíristu a 2 bubeníkov. Takže v zásade učím hudbu. Nie je všetko o rýchlosti a technike, musíte vedieť čo robíte, akú notu, aký akordy kedy kde zahrať aby presne vtedy vynikol. To je tá podstata hudby, ktorá platí nielen pre basgitaristov.
Takže vidíš hudbu vo všetkom a nepočúvaš len jednotlivé nástroje alebo iba zvlášť basgitaru?
Presne tak. Moja inšpirácia je hudba samotná. Nevyberám si žánre alebo interpretov, počúvam hudbu samotnú ako celok.
"Ak chcete byť dobrými muzikantami, musíte sa naučiť počúvať hudbu"
Z Bostonu si po škole odišiel do New Yorku. Prečo?
Nebola iná možnosť. Vyštuduješ Berklee a nemáš na výber a inú možnosť iba zostať tam učiť. Bol som frustrovaný zostať zase na škole učiť. Nič iné sa tam robiť nedalo. Áno sú tam veľké mená, skvelí hudobníci, občas nejaký ten koncert ale o čom to je? Školský koncert? Aj keď som hral po kluboch alebo iné koncerty tak zase prišli len tí istí študenti a kolegovia. Už ma to nebavilo. Chcel som robiť niečo iné, ísť ďalej. Takže ďalším krokom bol New York. Ľudia mi vtedy hovorili, ak zvládneš 5 rokov v New Yorku, môžeš zostať ďalších 5. Ak to nezvládneš za 5 rokov tak odtiaľ vypadni. Tých prvých 5 rokov bolo veľmi ťažkých pretože som musel začínať od začiatku. Nemal som žiadne kontakty. Poznali ma v Bostone ale nikto o mne nevedel v New Yorku. A to ešte medzi Bostonom a New Yorkom panuje veľká rivalita takže som si hneď musel kúpiť tričko s nápisom I Love New York (smiech) ...
Bola to veľká výzva nielen pre mňa ako muzikanta basgitaristu ale aj celkovo pre osobnosť. Pretože v New Yorku ti nikto nič nedaruje. Je tam toľko výborných muzikantov z celého sveta. Takže som zvládol prvých 5 rokov, ďalších 5 a teraz som v New Yorku už 13.rok.
V tvojej hudbe je cítiť veľký mix žánrov od jazzu cez funky po latino a salsu. Dôkazom je tvoje posledné CD Another Story. Ako ho hodnotíš?
Bolo to práve latino, ktoré som sa chcel naučiť hrať v New Yorku. Chcel som skúsiť všetky žánre a zladiť ich do príjemných melódií a harmónií. Tak isto ako sa miešajú rôzne kultúry v New Yorku, tak sa miešajú aj jednotlivé hudobné vplyvy medzi sebou. Latino a Jazz, funky a blues, proste New York je jeden veľký vriaci hrniec kde sa všetko mieša zo všetkým. A to som sa chcel naučiť skombinovať.
"Byť basgitarista v New Yorku znamá vedieť hrať všetko"
Momentálne hráš s Lacom Deczim v jeho kapele Celula New York. Ako sa ti s ním hrá?
Hrám s ním už vyše 5 rokov. Bolo to pre mňa niečo celkom nové, ten štýl koncerty. Bol som trochu nervózny z toho. Ale prvý krát som hral v videl krajiny v Európe, Nemecko, Rakúsko, Česko, Slovensko. Bolo to náročné. Jazdili sme sem 2x do roka na 30 koncertov v rade čo bolo strašne veľa. No vždy keď som sa vrátil do New Yorku tak mi to začalo chýbať. Po nejako čase mi Laco zavolal, že ide na Česko-Slovenské turné, či by som nechcel znova ísť. Jasné. Po turné som nechcel ani počuť o Lacovi a turné no znova som do toho išiel, takže tento projekt mám veľmi rád a rád sa vraciam do Čiech a na Slovensko do Bratislavy. Bratislava sa mi veľmi páči a rád tu hrám.
Ako si sa vlastne dostal k Lacovi?
Bol to Walter Fichbacher, klavírista, ktorý hrával s Lacom. S Walterom sme sa poznali už dávnejšie a raz v New Yorku ma zavolal do štúdia nahrať basgitaru do pár Lacových skladieb. Nevedel som kto to je ale hudba sa mi páčila. Po nahrávaní prišiel za mnou a typickým českým prízvukom sa ma spýtal ako sa volám a ponúkol mi, aby som s ním išiel do Čiech. O 2 mesiace mi poslal letenku a išiel som s ním hrať do Celuly. Vôbec som ani nevedel vysloviť jeho meno. Myslel som, že sa to číta Lako Dekci (smiech). Vyhľadal som si nejaké informácie o ňom a zistil, že Laco je vlastne žijúca legenda u vás.
Ale musím povedať, že Laco sa napriek svojmu veku stále zlepšuje. Je stále lepší a lepší, neskutočné.
Nob Kinukawa pre náš portál nahral sériu inštruktážnych basových lekcií, ktoré uverejníme už čoskoro.
